Čakal som, že to bude ľahšie...

Joža Kováčika poznáme ako úspešného  extraligového hráča. Od sezóny 2018/19 nastúpil nielen ako posila svojho materského klubu HC Topoľčany,  ale zároveň odštartoval svoju trénersku kariéru. Je hlavným trénerom topočianskych Juniorov.

Doteraz sme Ťa poznali len v pozícii aktívneho dlhoročného extraligového hráča. V čase, keď si sa dohodol s vedením HC Topoľčany, že poslníš našich seniorov v tohtoročnej sezóne prišla ponuka aj na trénersky post. Juniori ukončili svoju základnú časť, skončili ste na druhej priečke ligy vo svojej kategórii so ziskom 59 bodov a čaká Vás boj o postup do extraligy. Ako by si ju zhodnotil ako tréner?

„Je to celkom fajn. Síce som čakal, že to bude ľahšie, ale opak je pravdou. Nie je to také úplne jednoduché, ako som si predstavoval. Je to naozaj veľká zodpovednosť mať na starosti 15 až 20 chalanov v puberte a zistiť, kto skutočne má záujem hrať v živote hokej a kto to berie len tak rekreačne, aby si vyplnil len svoj voľný čas. Na jednej strane bola u mňa taká eufória a na druhej strane občas sklamanie, keď som narazil na tvrdú realitu. Ale to k tomu patrí. Keď vezmem do úvahy, že som sa trénovaniu nechcel venovať, bol to pre mňa dobrý krok týmto smerom a cenná skúsenosť. S odstupom času to hodnotím, ako veľmi pozitívnu vec. Tá partička chalanov, ktorú som dostal mi aj veľa dala, mnohému ma naučili, ale na druhej strane je s tým veľa práce. Ale som celkom šťastný, že som tam.“

Ukončili ste základnú časť, umiestnili ste sa na druhej priečke ligy a idete bojovať o postup do extraligy. Ako si spokojný s výkonmi chalanov? Ako Ty vidíš potenciál svojej juniorskej družiny, máte šancu na postup?

„Ak by som mal v globále zhodnotiť a byť úprimný k výkonu mužstva – a to som skôr typ človeka, ktorý, hodnotí veci pozitívne– tak  musím skonštatovať, bez akéhokoľvek degradovania kohokoľvek, že každý hráč má určité limity. Tak je tomu aj v tomto tíme. Niektorí hráči pravdepodobne úplne skončia s hokejom, či už kvôli škole, alebo postoju.  Ale stále je tam niekoľko hráčov, ktorí majú potenciál hrať hokej profesionálne, ktorí sa ním môžu živiť. Je však len na nich, či budú vo vlastnom záujme robiť veci tak, ako majú a  aj niečo navyše. Potom je tam skupina hráčov, ktorá na sebe pracuje, ale kvôli škole,  nebude ďalej pokračovať. Máme v mužstve niekoľko hráčov, ktorí naozaj idú výkonnostne hore a to som mohol zažiť počas tejto sezóny. Ale keď to mám všeobecne zhodnotiť, je to fajn partia, ktorá drží spolu a počas sezóny predviedla celkom dobré výkony. Uvidíme, ako to bude vyzerať počas play off. To nás preverí, či sa dostaneme niekde vyššie, alebo budeme stagnovať.“

Po dlhých rokoch v extralige si sa vrátil do svojho materského klubu a išiel o triedu nižšie do prvej ligy. Je to dosť veľký skok. Ako sa Ti hrá v Topoľčanoch, ako hodnotíš svoj výkon v tohtoročnej sezóne?

„Za posledné dva roky som skočil z českej extraligy do slovenskej extraligy a napokon do prvoligových Topoľčian. Je to skok hlavne v celom tom systéme. Hráči by mali hlavne zistiť, že  musia v prvom rade  makať na sebe, lebo jedine to ich môže posunúť vyššie. Sám som zistil, že aj v našom mužstve  je niekoľko hráčov, ktorí by mohli hrať vyššie, len vždy tomu chýba nejaký ten krôčik, urobiť niečo naviac. Ale myslím, že prvých 5-6 tímov v prvej lige je veľmi kvalitných a Topoľčany patria medzi nich. Vidím, že naše mužstvo je zložené veľmi dobre. Týchto 5 tímov by možno pri doplnení jednej formácie,   nemuseli nejak extra strácať ani v  extralige. Tie mužstvá majú ten potenciál na to, len by potrebovali doplnenie, nejakú mladú krv. Michalovce sú malinko odskočený tím  a potom to druhé miesto v pohode zastávajú Topoľčany, Martin, Dubnica, Skalica. To sú takí ašpiranti, ktorí sú na rovnakej úrovni. Za mňa hodnotím túto sezónu úplne super, žiadne sklamanie.

Som veľmi rád, že môžeme hrať pred plnými tribúnami a nesmierne si vážime fanúšikov, ktorí nás v tak veľkej miere podporujú. Tá atmosféra je úžasná, takú podporu niekedy nezažívajú ani extraligové kluby. Verím, že to takto bude naďalej. Oni sú našim šiestym hráčom na ľade a to nám veľmi pomáha. „

Dá sa to skĺbiť trénerstvo jedného mužstva a k tomu byť plnohodnotným a aktívnym hráčom?

"Mne sa hrá veľmi dobre, aj keď občas je ten výkon lepší a naopak niekedy to nejde tak, ako by som si predstavoval.  Je to občas dosť namáhavé skĺbiť, ale vybral som si to sám a už teraz viem, že sa chcem uberať touto cestou.

Veď keď sa chce, všetko sa dá. Keď majú seniori voľno, tak ja som na tréningoch alebo zápasoch s Juniormi. Niektorí si skúsili byť hrajúcimi trénermi, ale z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že to nie je sranda. Jediné čo ma limituje, že v tejto kumulovanej pozícii nemáte moc času na regeneráciu. Tie začiatky boli ťažšie, ale už som si na to zvykol a našiel nejaký ten systém.“

Po tých niekoľkých mesiacoch môžeš povedať, že  trénerská lavička je to, čo ťa napĺňa?

„Môžem povedať, že zatiaľ ma to baví, som celkom spokojný. Na druhej strane si uvedomujem, že je predo mnou ešte dlhá cesta, mám sa stále čo učiť v tomto smere. Snažím sa odpozorovať, aj tým, že som stále ešte aktívnym hráčom,  aj niečo od Ľ. Hurtaja. Je to pre mňa taká malá výpomoc, keď zistím, že niečo sa mi páči a môžem to aj ja použiť pri našich téningoch s juniormi. Snažím sa však do toho vniesť taký svoj individuálny systém, ktorý som sa snažil doniesť či už z Čiech, alebo čo mne osobne vyhovuje. To sa snažím presadiť aj u mojich chalanov. Bolo to určite vidieť aj v mnohých zápasoch, hlavne vonku. Keď dodržiavali inštrukcie, tak to celkom slušne vychádzalo. Ako som spomenul, sú to chalani  v dosť kritickom veku 17-20 rokov, kedy majú problém ešte s koncentráciou a disciplínou a majú svoje zlozvyky. Musia si však uvedomiť, že už sú prípravou na ten seniorský hokej a tam to už nie je len o rekreačnom športe.“

Možno je to krátka doba hodnotiť svoje trénerské skúsenosti za tých pár mesiacov, ktoré zastávaš post trénera. Aké sú tie základné piliere pre trénera?

„V prvom rade som sa snažil nastaviť v kabíne kamarátsky vzťah, aby v komunikácii nebol nejaký priepastný rozdiel.   90%  až 95% chalanov mi vyká – predsa len je tam cca 20 ročný rozdiel, sú tam však aj chalani, ktorí hrajú so mnou v „A-čku“ a s tými som si potykal. Ale v konečnom dôsledku to nie je ani o tom či si vykáme alebo tykáme, ale skôr o  prirodzenom rešpekte. Oni musia dôverovať mne, že to čo robím, je pre nich to najlepšie. Myslím, že toto je taká základná vec, ktorá musí fungovať, aby sme niečo dosiahli. Môžeme sa spolu zabávať v kabíne ale na ľade musia dodržiavať moje inštrukcie. Na čo kladiem veľmi veľký dôraz je motivácia. Tie príležitosti hľadám všade. Ja sám som si na to zvykol počas mojej kariéry a viem, že to má zmysel. Snažím sa ich brať na rôzne zápasy, ktoré sú minimálne o úroveň vyššie – či už na extraligovú HC Kometu alebo HC  Slovan. Aby  videli aj inú úroveň hokeja a zažili  tú atmosféru pred vypredaným niekoľko tisícovým štadiónom. Nech dostanú chuť a motiváciu pracovať na sebe ďalej. Môžu tak získať presvedčenie, stať sa hokejistom, ktorý sa môže svojou vášňou aj živiť a zažívať to fantastické obdobie. Toto je taká moja motivácia číslo 1.

Sú však situácie, kedy ma dokážu aj neskutočne naštvať a vtedy je moja reakcia nekompromisná a som skutočne odporný. Je to však vtedy, keď vidím, že sú schopní dať zo seba viac. Ale tak to má byť. Čo dáš – to dostaneš.

Viem však pochopiť situácie, zo svojej vlastnej skúsenosti, keď sa snažia a skutočne to nejde.  Aj v reálnom živote je to tak, že sa nedá neustále len vyhrávať, nejde všetko ako po masle. V týchto prípadoch sa ich snažím veľa chváliť a hlavne motivovať.  Ale keď vidím, že idú na 1 plynu vtedy som nekompromisný.“