Rozhovor s Petrom Hubom

Od tohtoročnej sezóny istí náš tím obranca PETER HUBA.

Jeho hokejová kariéra začala v rodných Topoľčanoch. Veľmi rýchlo však vzbudil záujem extraligových klubov. Tri sezóny hral v drese HC Slovan Bratislava, potom nasledovali ďalšie kluby najvyššej slovenskej hokejovej ligy - HKM Zvolen, HC Košice, HC Banská Bystrica, HC Nové Zámky.

Šesť sezón pôsobil v najvyššej maďarskej súťaži v kluboch - Dunaújvárosi Acélbikák a UTE.

Je štvornásobný slovenský šampión. V sezónach 2006/ 2007 a 2007/2008 získal titul so Slovanom, ďalšie dve sezóny triumfoval s Košicami (2009/2010 a 2010/2011).

Sme veľmi radi, že túto sezónu oblieka dres svojho materského klubu - HC Topoľčany!

Zaujímalo nás,  aké boli jeho hokejové začiatky, ako hodnotí pôsobenie v extraligových kluboch a prečo sa rozhodol pre návrat do rodných Topoľčian, ...

Kedy si začal s hokejom?

Mal som približne 6-7 rokov.  Chodil som na ZŠ Tribečská a do školy prišli tréneri prípravky robiť nábor detí na hokej. Myslím, že medzi nimi bol aj už dnes nebohý pán Režný. Okolo domu sme hrávali hokej a už som čakal, kedy príde takýto impulz. Pri tom nábore ma presvedčili. Išiel som na svoj prvý tréning a vydržal som až doteraz.

Aká bola Tvoja prvá hokejka?

Ak si dobre pamätám, tak to bola Tisa.

Máš pred zápasom nejaký hokejový rituál?

Ja osobne žiaden rituál pred zápasom nemám. Videl som u spoluhráčov kadečo. Ja si myslím, že je to len zbytočne blokovaie mysle.  Boli určité tímové rituály, ktoré sa dodrižiavali, proti takým nič nemám. Napríklad, keď sme v play off vyhrali, neprali sa dresy.  

Hokejovú kariéru si začal v rodných Topoľčanoch. Tvoja veľká príležitosť priša v sezóne 2006/2007 s ponukou od HC Slovan Bratislava. To bol zrejme zásadný zlom v Tvojej kariére?

Áno, toto bolo pre mňa skutočne zlomové obdobie. V tom čase som druhý rok hral za “áčko” v Topoľčanoch. Už od 16. rokov som bol každý rok vždy v užšom výbere Reprezentácie SR. Vtedy bolo veľmi moderné, že chalani z výberu  odchádzali hrávať juniorku do Ameriky a veľmi málo nás zostalo na Slovensku. V tom období, som to videl tak, že ak sa teraz nedostanem do veľkého hokeja, tak vyštudujem  telovýchovu a zostanem pri športe aspoň takýmto spôsobom.  Podal som si prihlášku na FTVŠ do Bratislavy, na ktorú ma aj prijali. A paradoxne v tom období mi zavolal hráčsky agent -  Marcel Sakáč s tým, že by ma možno vedel dostať do HC Slovan Bratislava. Najkôr som si myslel, že je to žart. Mal som  rozohratú sezónu s HC Topoľčany. Ale nato ma na zápasy prišiel sledovať p. Pukalovič zo Slovana Bratislava. Dokončil som sezónu v Topoľčanoch a  už počas letnej prípravy som išiel na skúšku do Slovana. A tam si ma tréner Čada nakoniec vybral. Od konca júla som už bol súčasťou tohto extraligového tímu. No a od sezóny 2007/2008 som so Slovanom podpísanú viacročnú zmluvu.  Bolo to krásne obdobie. Prvé dve sezóny sme so Slovanom vyhrali dva majstrovské tituly Slovenska. (2006/2007 a 2007/2008).

Od sezóny 2009/2010 si dva roky pôsobil v extraligových Košiciach a opäť si s ními získal dva tituly – Majster Slovenska. Ako spomínaš na toto obdobie?

Toto bolo tiež veľmi pekné obdobie. Boli sme výborný kolektív aj v kabíne aj mimo nej–taký jednoliatý mix z celého Slovenska. Okrem toho medzi sebou výborne vychádzali a spolu sa stretávali aj partnerky a manželky spoluhráčov. To bolo také ojedinelé, čo som v iných kluboch nezažil.  Bola tu výborná atmosféra. Okrem toho sme získali dva majstrovské tituly Slovenska.

Ako hodnotíš Tvoje pôsobenie v Maďarsku. Takmer šesť sezón si odohral v Erste lige za kluby - Dunaújvárosi  a UTE Budapest.

V tom období som hľadal dobrý a stabilný klub pre seba. Vlado Babic a Vlado Matejov mi odporučili maďarský klub Dunaújvaros, že je tam veľmi kvalitný švédsky tréner a  liga je na úrovni. Tak som tam nakoniec odišiel a skutočne som bol milo prekvapekný. Liga tam bola na veľmi dobnej úrovni, taktiež výborné podmienky pre hokejistov. Bol som tam veľmi spokojný. Všetko fungovalo tak, ako má. Maďari mali limit 5 legionárov a zvyšok dopĺňali domáci hráči. Maďari mali jasnú víziu, že popri zahraničných hráčov budú rásť domáci. Hneď prvú sezónu sme s Dunaújvárosom vyhrali maďarskú ligu a druhý rok sme vyhrali maďarský pohár. A potom nasledovali štyri sezóny v UTE Budapest.  Tu boli taktiež výborné podmienky. Budapest síce bola na dne tabuľky, ale postupne sme sa vypracovávali vyššie, čo bol aj dlhodobý zámer klubu.

Po šiestich rokoch nasedoval návrat na Slovensko a to priamo do klubu, kde si vyrastal. Prečo práve Topoľčany?

V UTE Budapest síce chceli, aby som som ešte zostal, ale mňa to už ťahalo domov.  Videl som minuloročné play off proti Skalici, ako tu bol vypredaný štadión a tomu sa nedalo odolať.  Okrem toho, už sme mali dosť sťahovania a kočovného života s tromi deťmi, takže toto bola jasná voľba.  Vôbec som neuvažoval nad iným klubom.  Tréner Hurtaj sa snažil získať ma už minulú sezónu, ale ešte som to tak necítil. Teraz prišiel ten správny čas.

Ako hodnotíš svoj návrat do materského klubu. Naplnili sa Tvoje predstavy?

Môžem povedať, že sa nielen naplnili, ale v niektorom ohľade aj predčili moje očakávania. Ľudia chodia na hokej, v kabíne sme veľmi dobrá partia. Aj keď vyskočia určité problémy, vieme si s tým poradiť.  Myslím si, že keď sa na to pozrieme z dlhodobejšieho hľadiska, tak aj mužstvo šlape nad očakávania od začiatku. Držíme si stabilne druhé miesto v lige.  To čo ma prekvapilo najviac je úroveň prvej ligy.  Možno je to aj tým, že cudzinci sa pridružili do našej extraligy a vytlačili  kvalitných hráčov, ktorí sa posunuli do prvej ligy.

Čo hovoríš na Vaše výkony počas tohtoročnej sezóny? Stabilne sa držíte na druhej pričke, dokonca ste boli v určitom období aj prvý? Zdá sa, že čím ďalej, tým je náročnejšie vyhrávať a ukazovať dobrú formu a výsledky, tak ako to bolo na začiatku sezóny?

Na začiatku sezóny nás súperi brali ako tradičné mužstvo prvej ligy, nie ako favoritov - Martin a Bratislavu, ktorá sa netají tým, že má ambíciu  vyhrať ligu. Začali sme síce skromne, ale tvrdou robotou sme sa dostali tam, kde sme.

Momentálne nás súperiace mužstvá už berú ako tím z prvých priečok a už s nami nejdú hrať pekný hokej, ktorý sa prelieva z jednej strany na druhú. Keď si vezmeme napríklad Martin, ako v posledom zápase postavil múr k modnej čiare a bránil a my sme ani nedovideli na ich brankára, tak to už o niečom svedčí. Diváci majú potom taký skreslený pohľad a čudujú sa, že čo sa s nami deje, že prečo zrazu nevieme hrať taký ten pekný hokej. V tomto prípade je to však veľmi ťažké.  V podstate sa zmenila taktika súperiacich tímov a chodia k nám viac-menej brániť.  Nasadenie sa však v našom prípade nezmenilo, do každého zápasu ideme na plno. Poslednú dobu je však pre nás ťažké  hrať pekný hokej, pretože tie pekné herné situácie sa ťažko tvoria, keď hráme vyslovene proti defenzívnej taktike súpera. Jediný rozdiel je v zápasoch s Bratislavou, ktorá stále hrá útočný hokej. S ňou sa nám hrá aj najlepšie a aj pre divákov je to atraktívny hokej. Chápem aj divákov, že od začiatku sezóny chodili na pekný útočný hokej a ich očakávania v posledných zápasoch neboli naplnené. Dúfam však,  že budú trpezliví a naďalej nás budu podporovať, lebo práve vtedy keď sa nedarí potrebujeme ich podporu čo najviac. Verím, že v play off sa naše skúsenosti prejavia a pojdeme čo najďalej. 

Vidíš veľký rozdiel medzi extraligou na Slovensku a v Maďarsku?

V tom období, keď som prišiel do  Maďarska bol ten rozdiel výrazný. V slovenskej extralige sme boli viac taktickejší, všetci sme vedeli čo máme robiť. V Maďarsku je to  viac živelnejšie. Sú tam síce fyzicky silnejší hráči oproti Slovensku, ale taký ten hokejový um im tam chýbal. Oni sú mladá hokejová krajina a je to cítiť.  Určite je slovenská súťaž o dosť kvalitnejšia. Na druhej strane sú skromnejší vo vzťahu k víťazstvu. Sú vďační za akýkoľvek úspech na rozdiel od nás, keď pre našich fanúšikov je jediným merítkom medaila.

Ktorý zo získaných titulov pre Teba znamená najviac?

Určite ten prvý so Slovanom, ten je pre mňa najcennejší. Stále som tomu nemohol uveriť, čo sa to okolo mňa deje.  Prišiel som do kabíny a tam veľké mená ako Marek Uram, Pavlas, Ľuboš Hurtaj, ktorý sa vrátil z Čiech. Ten bol aj kapitán nášho mužstva. Vtedy to tak nejako všetko vyšlo.

V ktorom klube, kde si doteraz pôsobil, si sa cítil najlepšie alebo máš na to obdobie najkrajšie spomienky?

Nedá sa povedať, žeby to bol len jeden klub.

Veľmi pekné spomienky mám na Slovan, ten rok keď sme získali prvý titul. Všetko tam bolo super,  veľké mená hráčov,  tá famózna megalomanská oslava po titule. Zdalo sa mi to všeto také neskutočné.

Z dlhodobejšieho hľadiska to boli určite Košice. Bola tam výborná atmosféra a taktiež veľmi dobré podmienky v klube.

No a samozrejme veľmi dobre som sa cítil aj v oboch maďarských kluboch.

Uvažoval si v priebehu svojej hokejovej kariéry niekedy nad tým, že skončíš s hokejom?

Tak určite sa občas objavili také myšlienky, hlavne v období keď sa nedarí. Ale tie vzostupy a pády patria ku všetkému. Nikdy to však nebolo také silné, aby som s hokejom skutočne skončil.  Aj teraz, vo veku mojich 34 rokov, čo už v hokeji nie je málo, si neviem predstaviť, žeby som s hokejom skončil z jedného dňa na druhý a úplne. Dúfam, že keď príde ten koniec, tak bude postupný a zostanem pri hokeji aspoň ako tréner.

To sa Ti v podstate začína plniť. Okrem toho, že aktívne hráš za topoľčianskych seniorov, začiatkom sezóny si začal aj trénovať. Si trénerom siedmakov.

Mal som už nejaké skúsenosti s tréningom detí ako extraligový hráč. Často sa vyskytli situácie, keď tréneri potrebovali pomoc pri rôznych akciách s deťmi na ľade a vôbec som s tým nemal problém.

Pre mňa to bolo úplne prirodzené. Poslednú dobu som často uvažoval, akou cestou sa vydať po skončení aktívnej hokejovej  kariéry. Či sa stať trénerom, alebo nie. Pretože nie každý dobrý hokejista, je aj dobrým trénerom a naopak. Ale možno aj tým, že som otcom troch detí, mám k tomu blízko.

Túto sezónu som dostal ponuku trénovať siedmakov, tak som ju prijal. Som presvedčený, že deťom minimálne v tomto veku mám čo odovzdať. Bola to pre mňa výzva a zároveň aj príležitosť, aby som zistil, či ma to chytí. Zatiaľ nám to celkom funguje.  Sadli sme si  už na sústredení pred sezónou. Sú ešte stále vo veku, keď sa dá s nimi pracovať a formovať ich.

Jediným problémom sú počty detí  v tomto ročníku, ale pomáhajú nám naši šiestaci a aj siedmaci z Nitry, tak spoločne bojujeme.  

Ako prežívaš  zápasy svojich zverencov z trénerskej lavičky?

Tie emócie na striedačke ako trénera sú úplne iné, ako tie hráčske. Ako tréner to prežívam oveľa intenzívnejšie. Je to zrejme kvôli tomu, že do toho deja nedokážem až tak zasiahnuť.  Maximálne môžem dať inštrukcie. Sú to však veľmi pekné pocity, baví ma to.  Veľmi tým deťom prajem, aby sa im darilo a vyhrávali, pretože vidím, ako makajú a snažia sa.

V čom myslíš, že je problém, že nevieme vychovať, až takých kvalitných hokejistov, ako to bolo kedysi. Máme čím ďalej tým menej detí, ktoré sa venujú hokeju a športu vôbec.

Zrejme je problém v systéme, v celkovom nastavení doby. Rodičia musia veľa pracovať, aby mohli deti športovať a potom ich majú ešte voziť na tréning.  Po tréningu  sa s nimi musia navyše ešte učiť. Je veľmi uponáhlaná doba. Osobne si myslím, že naši rodičia mali na nás viacej času. Tie deti majú potom menej pohybu a vidno to aj na ľade, že zaostávajú.  

Predtým, než som začal trénovať, som mal taký skreslený pohľad na túto problematiku. Myslel som si, že zrejme máme zastaralé metódy, že by mala možno nastať personálna výmena za mladú krv. Ale teraz keď vidím, ako dnešné deti trénujú, tak  majú podľa mňa všetky podmienky na to, aby z nich vyrástli dobrí hokejisti. Máme kvalifikovaných trénerov s množstvom skúsenosti.

Absolvovali letnú prípravu, mali k dispozícií aj inline plochu so super pomôckami. Je tu powerskating.

To v čom ja vidím problém sú celkové počty detí a u samotných detí presvedčenie a nadšenie z toho, že robia tento šport. Len tvrdým tréningom a účasťou na každom jednom tréningu s tým, že ho odmakajú naplno,  sa môžu stať úspešným hokejistom. 

Ďakujeme pekne za rozhovor a prajeme veľa úspechov!